Na začiatku bol odvážny cieľ zdolať 80 000 km na dvoch kolesách. Karol Voltemár sa v máji 2013 vydal na dobrodružnú expedíciu okolo sveta na bicykli a dnes už má úspešne za sebou takmer tretinu svojej cesty. Za 540 dní prešiel 28 450 km, 26 krajín a 3 kontinenty. Momentálne bicykluje v Číne a smeruje do Vietnamu. Odtiaľ má namierené do Laosu, Kambodže, Thajska, Malajzie, Indonézie a Taiwanu. Koncom apríla letí do Vancouveru, kde začne poslednú časť svojej cesty. Spoznajte World Bike Travel Karola Voltemára.
Odísť sám na cestu okolo sveta je odvážne rozhodnutie. Čo ťa k nemu viedlo?
Viedla ma k tomu moja vlastnosť objavovať nepoznané. Pôvodná myšlienka cestovať a poznávať svet sa rozvinula do niečoho, čo aktuálne realizujem. Je to hlavne o odhodlaní robiť niečo, čo ma baví, a to naplno. Súhra mojich záľub, radostí a trošku aj povolania.
Ľudia sú veční „odkladači snov“, hovoria si: „Keď budem mať dosť času, peňazí, skúseností…“ Rozmýšľal si pred odchodom rovnako?
Cesta okolo sveta na 3 roky alebo aj viac nie je nič jednoduché. Dá sa zo dňa na deň zobrať a vyraziť. Ale nemusí to dlho trvať. Treba mať udržateľný plán, dostatok peňazí a k tomu aj nemálo skúseností vedieť to všetko naplánovať, zladiť alebo prípadne už len zvládať samotný život na cestách a množstvo nečakaných situácií, ktoré prináša. A presne o nich to je. Takže pred odchodom som to všetko asi rovnako dlho pripravoval a trénoval. Fyzický tréning bol tiež náročný. Posledné dva roky pred cestou som najazdil 44 000 km, nech je moje telo pripravené zvládať extrém.
Pri takýchto náročných expedíciách je ale dôležitá aj otázka financií…
Projekt je financovaný z môjho vrecka, ale v úvode partneri venovali vybavenie, čo pomohlo. Čo si cením tiež, že pomohli aj rôzni ľudia, ktorí si zakúpili etapu v sieni slávy, kde dávam ich mená. Najviac peňazí požierajú víza a ich vybavovanie, nečakané náhody a nehody a letenky. Nehoda v Iráne ma obrala asi o 2 tisícky a niektoré krajiny majú poplatky vyše 30 % za výber z vyberanej sumy.
Spomínal si dlhodobú prípravu pred odchodom. Koľko času a úsilia si vyžadovala?
3 roky príprav – tréning, partneri, webstránky, plánovanie, čítanie informácií a celkovo nápady.
Ako vyzerá výbava cyklistu na taký dlhý čas?
Bicykel, nepremokavé tašky, cyklistické oblečenie do tepla, do zimy a aj do dažďa, normálne oblečenie, navigácia, tachometer, helma, mapa, spacák, karimatka, stan, outdoor vybavenie a oblečenie, rukavice, nejaké termo na spanie, varič, hrniec, sandále, občas tenisky, tretry – to je tak na život a na jazdu. Ešte je tam množstvo drobností ako falošná peňaženka, druhý pas, kapsička, hygiena a čajová termoska. Počítač, mobil, foťák a kamera na dokumentáciu.
Bolo pre teba náročné prispôsobiť sa „nomádskemu“ spôsobu života?
Po čase si človek zvykne, ale predsa len sa nedá predvídať, čo príde zajtra. Asi najťažšie bolo nájsť si rytmus, ktorý je veľmi dôležitý a čeliť niektorým problémom na cestách. Oproti pôvodnému zastagnovanému životu to bol posun vpred, takže to bolo ľahké.
S akými najčastejšími rizikami sa stretávaš na svojich cestách?
Problém je dnes obšírnejší. Svet sa dlhodobo mení a krajiny, ktoré nemajú infraštruktúru, kultúru jazdenia a majú veľa obyvateľov, môžu byť problematické na cestovanie s bicyklom. Autá sú dostupné čoraz širším masám a tie ich nevedia používať. Jednoducho je to nebezpečné. Konkrétne mne osobne skomplikovala život nehoda v Iráne a drobnejšiu nehodu som mal aj v Číne, kde tiež jazdia veľmi bezohľadne a veľa ciest na vidieku je rozostavaných.
Ani toto neboli chvíle, kedy by si si povedal, že je čas vrátiť sa domov?
No ono bral som to takto. Som uprostred Iránu, cesta domov je rizikovejšia, drahšia a komplikovanejšia ako pokračovať a najlepšie pre nohu po nehode je bicyklovať. A tak po pár dňoch oddychu v podstate šliapajúc pár dní len s jednou nohou som pokračovať ďalej. Nakoniec som došiel až do Taškentu a potom si dal regeneráciu v Indii a na Srí Lanke.
Ak sa ti náhodou pokazí niečo na bicykli, zvládaš opravy sám?
Závisí čo, ale ak niečo neviem, tak niekoho nájdem. Mechanik nie som, takže vždy radšej nájdem odborníka, provizórne som si robil špicu a brzdy.
Ktoré z navštívených krajín ti zatiaľ prirástli k srdcu najviac?
Nový Zéland, Austrália, Turecko, Srí Lanka a páčilo sa mi aj v horách v Nepále pod Annapurnou.
A čo ľudia, ktorých na svojich cestách stretávaš?
Zavisí od toho, koho stretnem. Už ma chceli aj dokopať, ale zase množstvo mi pomohlo, hlavne v Austrálii, Turecku, ale aj tu v Európe. V podstate je to celé o ľuďoch a aj tých, čo pri mne stoja a pomáhajú mi.
Stíhaš sa popri cestovaniu venovať aj nejakej profesii?
Fotím, píšem denník, poznávam krajiny, ľudí, občas niečo blogujem a niekedy spravím nejaký ten web alebo čosi pre firmu. Sme zameraní na eshop riešenia, weby a marketing. Momentálne napríklad pracujeme na webových projektoch pre pneumatiky a hračky.
Čo je pre teba najväčším prínosom tejto dobrodružnej cesty?
Nové pohľady na svet a život, skúsenosti a zážitky.
Nedávno vyšla aj fotokniha World Bike Travel Chronicles, ktorá mapuje prvý rok expedície. Ako sa k nej môžeme dostať?
Je to limitovaná verzia knihy, ktorá má 532 strán. Je to stanová verzia knihy (verzia knihy, ktorú autor vymyslel a pripravoval v stane v buši, pozn. red.) a keďže tlač je príliš nákladná, tak som zopár kúskov už venoval ľuďom, ktorý pomohli projektu alebo spoluautorom. Tie zvyšné mám ako skvelý dar pre ďalších super ľudí, čo pomôžu. Fotky dávam na Facebook World Bike Travel.
3 „naj“ na záver:
Najsilnejší zážitok
Tých bolo neskutočne veľa a vybrať jeden najkrajší alebo najsilnejší… Veľmi silný bol zážitok, keď som postavil stan uprostred ničoho v buši (300 km nič v okolí) a pozoroval oblohu a načúval tichu.
Najnáročnejšia trasa
Zatiaľ najnáročnejšie to je v južnej Číne, kde je množstvo kamiónov a zlé cesty. Teda občas je to boj o život vo veľkých kopcoch.
Najväčšia motivácia
Motiváciou je každý deň nové miesto, noví ľudia, nové dobrodružstvo a odhaľovanie zákutí ľudskej duše a hraníc ľudského tela.
Inšpiratívnu cestu okolo sveta Karola Voltemára môžete sledovať na stránke projektu World Bike Travel alebo na Facebooku.
Karolovi ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa šťastných kilometrov!